Báthorička mala konkurenciu. Prečítajte si príbeh Šintavskej bosorky
Autor: Miriam Kubovová
Slovensko je bohaté nielen na nádhernú prírodu, ale i bohatú históriu, s ktorou sú spojené hrady a zámky, v ktorých sa odohrávajú príbehy o prízrakoch, zakliatych pannách, vodníkoch či čarodejniciach. Možno ste už počuli príbeh o Šintavskej bosorke, ktorá vyčíňala na Šintavskom hrade. Svojími krutými činmi sa zapísala do histórie Slovenska. Annu Rosinu Listhiusovú, prezývanú Šintavská bosorka a jej činy, si dnes priblížime v tomto článku.
Mnohí panovníci, ktorí vládli v minulých storočiach boli zvrátení, mali moc a mohli si robiť, čo chceli, pokým sa proti ním ich ľud nevzoprel. Alžbetu Báthoryovú, prezývanú Čachtická pani, už všetci poznáme. Šintavská pani je svojimi činmi často prirovnávaná k "Bátoričke" ba dokonca povesti tvrdia, že bola viac krutá. Nekúpala sa síce v panenskej krvi, ale mučenie iných ľudí jej spôsobovalo nesmierne potešenie a to bez ohľadu na pohlavie a vek. Zatiaľ čo príbeh Bátoričky je svetovo známy a vedú sa siahodlhé špekulácie, či nebola len ukrivdená nevinná bylinkárka, skutky Anny Rosiny boli dokázané.
Anna Rosina Listhiusová sa narodila v roku 1583 do vplyvnej rodiny. Otec bol barón zo Sedmohradska, jej strýko bol ostrihomský arcibiskup, vplyvná a významná osobnosť v uhorskom kráľovstve. V pätnástich rokoch sa vydala za grófa Stanislava III. Thurzu a ich hlavným sídlom bol práve Šintavský hrad pri Seredi. Mali spolu 4 deti. Jej sadistické potreby niekoľko rokov manžel Thurzo potláčal tým, že ju väznil spolu s Alžbetou Báthoryovou v čachtickom žalári, ktorá ju v čase svojho pokánia varovala pred možnými následkami jej konania. Bola väznená i na iných hradoch, no neskôr jej manžel odpustil a opäť bola na istý čas slobodná. Krátko po prepustení Anny Rosiny z väzenia, Thurzo záhadne zomrel. V dokumentoch sa uvádza, že zomrel počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, inde sa však uvázda , že sa o to postarala jeho manželka, ktorá bola bylinkárka a vedela ako a čím otráviť človeka.
Ešte v ten istý rok, keď zomrel jej prvý manžel, sa vydala za šľachtica Štefana Pogrányiho a štyri roky po svadbe, zomrel za záhadných okolností aj on. Aké bolo ich spolužitie nevieme, veľa však napovedá páve závet, ktorým ju vylúčil z dedenia:
"Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie i kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny i plachty, takže som musel spať v sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala moje peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno." ( Teraz.sk)
Anna Rosina sa vrátila späť do Šintavy, kde sa nasledujúcich 12 rokov plne venovala svojim zvrátenostiam, ktoré v celom okolí vzbudzovali hrôzu a zdesenie. Stala sa neobmedzenou paňou Šintavy, Serede či Hlohovca. Bolo o nej známe že sa rada zabávala a chodila na okolité spoločenské udalosti, kde sa stretávala s ľuďmi, ktorých chudobní nazývali čarodejníci a ju ,,kráľovnou čarodejníc" alebo ,,šintavskou bosorkou". V pivnici hradu vlastnila mučiareň, kde svoje obete utýrala až na smrť.
Mučila a vraždila najmä svoje služobníctvo. Vraj zabila dieťa svojej poddanej len preto, lebo neutíchajúco plakalo v kolíske, keď bola na blízku. Alebo za pomoci dvoch ,,čarodejníkov" raz oskalpovala a následne zbila svoju slúžku lopatou po hlave, až jej vytiekol mozog. Bola však prefíkaná. Jej činy boli tak dlhú dobu beztrestné preto, lebo svoje obete dala pochovávať tajne, aby si ľudia mysleli, že zomreli na nákazlivé choroby ako týfus.
Kým jej obeťami boli ,,len" obyčajní chudobní ľudia, nedialo sa nič. Jej posledná obeť zemianka Magdaléna Szolosiová - jej slúžka, mala šľachtickú krv. Bola obvinená z bosoráctva.Vypovedalo proti nej asi osemdesiat svedkov a bolo jej dokázaných 12 vrážd a iné násilné činy. Najvyšší dvorský súd ju odsúdil na stratu cti, hlavy a majetkov. Poprava sa však neuskutočnila, pretože dostala milosť. Bolo to najmä preto, lebo mala príbuzenský vzťah s panovníkom. Anna Rosina Listhiusová, grófka Thurzová, dožila svoj život v izolácii na Šintavskom hrade pod kuratelou Mikuláša Esterházyho a v zabudnutí zomrela v roku 1643.
Čo ju viedlo k násilným činom je otázne. Mnohí sa domnievajú, že trpela vidinami, epilepsiou, rozdvojenou poruchou a zrejme aj schizofréniou.